DIALÓGY DÔVERY stretnutie východoslovenských hospicov 2025

DIALÓGY DÔVERY

Vzdelávanie a podpora pre hospicových odborníkov 12.12.2025 Hotel Zelená lagúna, Domaša Dobrá

 6 zistení zo stretnutia východoslovenských hospicov na Domaši

Koniec života je neoddeliteľnou súčasťou našej existencie, no v spoločnosti zostáva témou, o ktorej sa hovorí len málo a s ťažkosťami. Väčšina z nás má jasnú predstavu o tom, ako by chcela stráviť svoje posledné chvíle, no realita slovenského zdravotníctva je často v príkrom rozpore s týmito želaniami.

A o nej diskutovalo spolu 110 hospicových pracovníkov z Prešovského a Košického regiónu spolu so zástupcami zdravotných poisťovní, samosprávnych krajov a akademických inštitúcií 12.12.2025 v priestoroch hotela Zelená lagúna Domaša – Dobrá na konferencii Dialógy dôvery. Dva diskusné panely – o financovaní a o vzdelávaní, blok sesterských prednášok a tri workshopy s tématikou zdokonaľovania komunikácie v hospicovej praxi, dostatočne naplnili nielen očakávania organizátorov, ale aj účastníkov v dialógoch o smerovaní paliatívnej starostlivosti.

Nasledujúcich šesť zistení o paliatívnej starostlivosti na Slovensku poukazuje na hlboký rozpor medzi želaniami pacientov, možnosťami pracovníkov hospicov a limitmi, ktoré im kladie systém.

 Zistenie č. 1: Túžba vs. realita: Dve tretiny Slovákov chcú zomrieť doma, systém im to neumožní

Na prvý pohľad to znie ako paradox, no čísla hovoria jasne. Podľa rozsiahleho anonymného prieskumu iniciovaného občianskym združením HOSPICEA, o.z., ktoré konferenciu zorganizovala, si až 63,1 % opýtaných želá stráviť záver svojho života v domácom prostredí. Toto želanie je ešte silnejšie pri pohľade na preferovanú formu starostlivosti.

Ak by čelili nevyliečiteľnej chorobe, drvivá väčšina, konkrétne 66,1 % ľudí, by uprednostnila domácu paliatívnu starostlivosť poskytovanú profesionálnym tímom.

Prečo teda existuje taký obrovský rozdiel medzi tým, po čom ľudia túžia, a realitou, kde väčšina zomiera v inštitúciách? Odpoveď leží v systémových zlyhaniach: v kritickom nedostatku kapacít a v paradoxnom podfinancovaní práve tej najžiadanejšej a najefektívnejšej starostlivosti, ako ukážu nasledujúce body. Tento problém nie je len súčasnou chybou; je predzvesťou blížiacej sa krízy, ktorú demografický vývoj znásobí exponenciálne.

 Zistenie č. 2: Čaká nás demografická kríza, na ktorú nie sme pripravení

Demografické prognózy sú neúprosné. Podľa dát z INFOSTAT-u počet obyvateľov Slovenska vo veku 65 a viac rokov dramaticky porastie a čaká nás zlomový moment.

Kľúčový údaj z grafu ukazuje, že približne okolo roku 2045 počet seniorov (65+) prevýši počet ľudí v produktívnom veku (20–44).

Táto starnúca populácia bude nevyhnutne znamenať exponenciálny nárast dopytu po paliatívnej a hospicovej starostlivosti. Súčasný systém však nie je na túto vlnu kapacitne ani finančne pripravený, čo predstavuje časovanú bombu pre celé zdravotníctvo. S explóziou dopytu na obzore by sa dalo očakávať, že systém bude investovať do najefektívnejších modelov starostlivosti. Šokujúco, opak je pravdou.

 Zistenie č. 3: Najlacnejšia starostlivosť je paradoxne tá najviac podfinancovaná

Logika by napovedala, že systém by mal podporovať najefektívnejšie a najlacnejšie riešenia. V paliatívnej starostlivosti je to však presne naopak. Porovnanie denných nákladov na pacienta je zdrvujúce:

• Mobilný hospic (MOHO): 17 € za 1 ošetrovací deň

• Dom ošetrovateľskej starostlivosti (DOS): 90 € za 1 ošetrovací deň

• Lôžkový hospic (LOHO): 230 € za 1 ošetrovací deň

Napriek tomu, že mobilné hospice (MOHO), ktoré si želá väčšina ľudí, sú pre systém jednoznačne nákladovo najefektívnejšie, úhrady od poisťovní pokrývajú iba 46 % ich reálnych nákladov. Pre porovnanie, pri lôžkových hospicoch (LOHO) poisťovne hradia 80 % reálnych nákladov.

Systém tak paradoxne trestá efektivitu. Namiesto toho, aby motivoval rozvoj najlacnejšej a najžiadanejšej formy starostlivosti, necháva ju existenčne závislú od darov, čím priamo bráni jej dostupnosti.

„Financovanie zdravotníctva nie je o tom, koľko z koláča minieme, ale ako ho minieme.“ (autor)

 Zistenie č. 4: Potrebných hospicov máme len zlomok

Dostupnosť kvalitnej paliatívnej starostlivosti je na Slovensku kriticky nízka. Podľa odporúčania Európskej asociácie paliatívnej starostlivosti (EAPC) by naša krajina mala mať približne 435 hospicových lôžok, aby pokryla potreby svojich obyvateľov. Realita? Na celom Slovensku existuje len 12 kamenných hospicov, čo predstavuje masívny a alarmujúci nedostatok kapacity.

Podobne zlá je situácia pri mobilných hospicoch. Štandard EAPC hovorí o potrebe jedného tímu na 100 000 obyvateľov, čo pre Slovensko znamená potrebu približne 54 tímov. Na Slovensku síce funguje 32 mobilných hospicov, čo je len necelých 60 % potrebnej kapacity, no mnohé z nich navyše pracujú v obmedzených režimoch a bez zmlúv so zdravotnými poisťovňami. Tisíce ľudí tak zostávajú bez prístupu k starostlivosti, ktorú by si želali.

 Zistenie č. 5: Systém sa zameriava na „umieranie“, nie na „žitie do konca“

Súčasný prístup k financovaniu a administratíve je často zameraný na výkony, tabuľky a kvantitu, nie na kvalitu života pacienta. Systém meria počet návštev a procedúr, ale uniká mu to najdôležitejšie: ľudskosť, dôstojnosť a skutočný prínos pre človeka na konci jeho cesty.

„Dôstojnosť a ľudskosť: pacient na konci života nepotrebuje plán ‚ako zomrieť‘, ale priestor, ‚ako žiť až do posledného dňa‘.“

Zmena tejto filozofie je kľúčová. Musíme prejsť od počítania výkonov k hodnoteniu skutočného prínosu, akým je úľava od bolesti, psychická podpora rodiny a rešpektovanie individuálnych prianí pacienta.

 Zistenie č. 6: Bez vzdelaných sestier nebude paliatívna starostlivosť fungovať, systém ich však systematicky zanedbáva

Diskusia o paliatívnej starostlivosti sa často vedie v rovine lôžok, výkonov a financií. Na konferencii Dialógy dôvery sa však opakovane ukázalo, že kľúčovým limitujúcim faktorom systému nie sú len peniaze, ale ľudia, konkrétne sestry a ich vzdelanie.

V súčasnosti je paliatívna starostlivosť v pregraduálnom vzdelávaní sestier zastúpená minimálne a nerovnomerne, s výraznými rozdielmi medzi jednotlivými školami. Praktická príprava v hospicoch či paliatívnych tímoch je skôr výnimkou než štandardom. To vedie k situácii, keď sestry vstupujú do praxe bez dostatočnej prípravy na starostlivosť o umierajúcich pacientov a ich rodiny.

Ešte závažnejším problémom je absencia samostatnej špecializácie v ošetrovateľskej paliatívnej starostlivosti. Na Slovensku dnes neexistuje akreditovaný špecializačný program zameraný na paliatívnu ošetrovateľskú starostlivosť o dospelých, čo výrazne brzdí profesionalizáciu paliatívnych tímov, stabilizáciu personálu aj uznanie špecifických kompetencií sestier v tejto oblasti.

Ako čiastočné riešenie sa javí postgraduálne certifikačné vzdelávanie, ktoré by prepájalo teóriu s intenzívnou praktickou prípravou v lôžkových a mobilných hospicoch, na paliatívnych oddeleniach a v teréne. Zabezpečilo by to zvýšiť kvalitu a bezpečnosť starostlivosti, motivovať sestry k zotrvaniu v odbore, vytvoriť predpoklad na adekvátne finančné ohodnotenie.

Diskusia ukázala, že vzdelávanie sestier dnes stojí najmä na osobnom entuziazme, samoštúdiu a neformálnych aktivitách, bez systémovej podpory, bez stabilného financovania a bez jasnej vízie štátu.

Záver

Ak má Slovensko zvládnuť nadchádzajúcu demografickú výzvu, potrebuje nielen viac hospicov a tímov, ale aj jasnú víziu, kvalitné vzdelávanie a odborného garanta, ktorý dokáže tieto témy prepájať. Pohľady účastníkov konferencie naznačili, že SSPM by touto autoritou mohla byť, ako prirodzený odborný mediátor, ktorý by mohol (a mal) zohrávať kľúčovú úlohu v rokovaniach so štátnymi a verejnými aktérmi.

Riešenie si však vyžaduje nielen politickú vôľu, ale aj spoločenskú zmenu. Preto otázka neznie, čo urobia „oni“, ale „čo môže urobiť každý z nás už zajtra?“

(P. Jakubek)

Špeciálne poďakovanie lektorom leadershipu: MUDr. Ladislav Kabelka, PhD., Doc. PhDr. Tatiana Hrindová, PhD., Mgr. Iveta Lazorová, PhD., MPH, dipl. p. a., PhDr. Mária Kovaľová, PhD., MHA, MBA, zástupcom zdravotných poisťovní VšZP, Dôvera a Union, všetkým aktívnym aj pasívnym účastníkom a organizátorom konferencie v spolupráci so zamestnancami Liečebňa sv. Filomény.